Čo je hnacím motorom prosperity?

Kľúčový koncept ekonomickej prosperity je deľba práce. Svet, v ktorom dnes žijeme, je výsledkom storočí, počas ktorých sa ľudia špecializovali na rôzne činnosti a následne obchodovali svoje produkty a služby. Prosperujúci ekonomický systém na úrovni jednotlivca, firiem a krajín závisí na spolupráci jednotlivcov, firiem a krajín. Dnešný životný štandard však máme len vďaka kooperácii miliónov až miliárd ľudí a bez nej by sme boli obmedzení len na to, čo dokážeme sami vyrobiť.

Čo vlastne dokážeme sami vyrobiť?

Skúsme sa zamyslieť, ako by vyzerala sebestačnosť na úrovni jednotlivca. V nasledujúcom myšlienkovom experimente si predstavíme farmára Jožka, ktorý sa rozhodne, že bude potravinovo sebestačný a skonzumuje len poctivé domáce potraviny, ktoré si sám vypestuje alebo vyprodukuje. Jožko je šikovný farmár, pestuje širokú škálu ovocia a zeleniny, chová sliepky, ktoré mu dávajú vajíčka a kravičky, ktorému dávajú mlieko. Ak by však chcel niečo z toho spracovať, zrazu sa ocitá v situácii, kde je každý ďalší úkon časovo nákladný. Z mlieka si dokáže vyrobiť syr, smotanu aj maslo. Jožko má rád chlebík, preto musí pestovať aj pšenicu, ktorú zožne a pomelie na múku. Situácia sa začne trochu- komplikovať, keď si Jožko chce jedlo posoliť alebo pocukriť. Vzdať sa musel aj svojej obľúbenej kávy a čokolády. Toto všetko robí Jožko za predpokladu, že prístroje a nástroje, ktorými svoje jedlo spracuje si nevyrobí sám, ale kúpi. Čo myslíte, Jožkova životná úroveň sa v našom myšlienkovom experimente zlepšila alebo zhoršila? Čo by sa stalo, keby sme rozšírili náš koncept sebestačnosti o ďalšie oblasti života – nástroje, spotrebný tovar alebo medicínu?

Jedného youtubera raz napadlo, že si skúsi úplne sám „od piky“ vyrobiť sendvič. Vysadil si vlastný šalát a uhorku, z oceána vyvaril soľ, z kravy nadojil mlieko, z toho spravil syr a maslo, od včiel získal med, z múky si spravil chleba, zabil sliepku na mäso a tak ďalej. Príprava jedného sendviča mu trvala pol roka a stála ho 1500 dolárov. A to ešte podvádzal. Kravu, sliepku ani včely sám nechoval, múku na chleba tiež nevypestoval a nepomlel, a nehovoriac o všetkých prístrojoch a nástrojoch, ktoré celý čas používal. A teraz si to porovnajte s vaším ránom, keď idete okolo bufetu, kde si kúpite podobný sendvič za 3 eurá, na ktoré ste museli včera robiť 20 minút. Pol roka verzus zlomok jednej hodiny je manifestácia efektivity celospoločenskej deľby práce.

Príbeh o výrobe ceruzky

Dobrým príkladom nereálnosti a neefektívnosti sebestačnosti je esej Leonarda E. Reeda „I,Pencil.“ Tento príbeh ukazuje, ako vznikla na prvý pohľad jednoduchá ceruzka, ktorá je vlastne výsledkom zložitej globálnej spolupráce a výmeny.

Predstavme si výrobu ceruzky, ktorá obsahuje drevo, grafit, kovový krúžok a gumu. Na výrobu každého z týchto komponentov potrebujeme špecifické zdroje a zručnosti. Drevo pochádza z lesa, napríklad z borovíc, ktoré rastú možno v Severnej Amerike. Drevorubači rúbu stromy, ktoré následne putujú do píl, kde sa spracúvajú na tenké drevené tyčky. Grafit – hlavná súčasť jadra ceruzky – môže byť ťažený v baniach v Južnej Amerike či Ázii. Aby sa grafit dostal do ceruzky, musí byť spracovaný a zmiešaný s ílom, čo vyžaduje špeciálne vybavenie a znalosti. Kovový krúžok spájajúci gumu a drevo sa môže vyrábať z niklu alebo medi, ktoré sa musia ťažiť, roztaviť a spracovať do správneho tvaru. Guma na gumovanie môže pochádzať z prírodného kaučuku, napríklad z Malajzie, ktorý sa tiež musí ťažiť, spracovať a transportovať do továrne.

Tento príklad ukazuje, že žiadna krajina, firma či jednotlivec nemá všetky potrebné zdroje, technológie alebo znalosti na výrobu ceruzky. Vyžaduje si globálnu sieť ťažby surovín, dopravy, spracovania, výroby a logistiky.

Sebestačnosť krajiny by znamenala, že by sa celý tento proces musel uskutočniť iba v jej hraniciach, čo je prakticky nemožné, alebo by to bolo finančne nákladné, neefektívne a časovo náročné. Takýto produkt by bol vo výsledku pre spotrebiteľa veľmi drahý. Preto medzinárodná spolupráca a obchod umožňujú, aby krajiny využívali výhody špecializácie, znižovali náklady a zabezpečili si prístup k širokému spektru výrobkov, ako je aj „obyčajná“ ceruzka.

Pozor na falošné sľuby politikov

Politici často ponúkajú ideu sebestačnosti ako spôsob „ochrany“ národa, pričom však operujú s falošným konceptom nulového súčtu. Severná Kórea je príkladom krajiny, ktorá sa snaží byť sebestačná a výsledok je tragický – ľudia trpia nedostatkom potravín a základných potrieb, a to aj napriek tomu, že obchodujú s Čínou. Jej ekonomická situácia je pripomienkou, že pokusy o ekonomickú či potravinovú sebestačnosť vedú nielen k poklesu životnej úrovne, ale v extrémnych prípadoch až k boju o prežitie.

Výmena produktov a služieb umožňuje krajine prosperovať a profitovať z výhod, ktoré vznikajú z medzinárodnej špecializácie, zabezpečuje prístup k širokej škále tovarov a služieb, ktoré by inak boli nedostupné alebo veľmi drahé. Naopak, protekcionizmus a autarkické snahy dávajú politikom väčšiu moc, pretože obmedzujú občanov na produkty, ktoré sa vyrábajú doma a zvyšujú závislosť obyvateľstva na politických rozhodnutiach. Preto by sa namiesto snáh o sebestačnosť mala každá krajina riadiť heslom: produkujme to, čo vieme predať so ziskom a zvyšok vymieňajme.